Príde záplava... rieka sa vyleje z koryta... ty strácaš kontrolu nad svojím autom...tak vyskakuješ von... chytíš sa prvého možného stromu... a keď sa voda dvíha tak pomaly vyliezaš až na jeho samý vrch, chytíš sa posledného konárika a čakáš... panikáriš... a kŕčovito sa spoliehaš na konárik, že to celé vydrží.
V tom priletí vrtuľník s lanom, na konci ktorého je záchranár a podáva ti ruku. Ty máš však problém. Panikáriš natoľko, že sa nedokážeš pustiť tvojho konára. Čím ďalej, tým silnejšie ho zvieraš, lebo sa desíš predstavy tej jednej sekundy – tej sekundy, ktorá nastane, keď sa pustíš konára, a kým ťa zachytí záchranár. Tej sekundy, medzi konárom a rukami záchranára. Tej sekundy, keď budeš visieť v prázdnote, neistote, nedôvere. Tej jednej sekundy !!!
A záchranár nič nemôže, lebo čaká na tvoju spoluprácu. Maximum čo on môže urobiť, je jeho ruka, ktorá sa vystiera k tebe... a tak čaká.
Čo je tvojím konárikom? Stále sa ho držíš, lebo sa bojíš tej jednej sekundy? Málokedy si uvedomujeme, že žijeme pre večnosť a náš život tu na zemi predstavuje iba malilinký zlomok našej večnosti, do ktorej sme pozvaní! A práve tú večnosť, tak často určujú tie malé konáriky v našom terajšom živote, lebo sa bojíme tej malej sekundy – tá malá sekunda môže byť v tvojom prípade týždeň, možno mesiac a možno 10 rokov neistoty a prázdnoty... ale čo je to v porovnaní s večnosťou? Nie je hoc aj 50 rokov tu na zemi, v porovnaní s večnosťou, práve tá jedna sekunda na vrchole stromu?
Chcem ti povedať, že každý z nás má svoje konáre, niektoré už máme dávno za sebou, a na niektorých ešte stále visíme... a na každého z nás čaká tá „jedna sekunda“ strachu, neistoty, prázdnoty.
Aach! Fest sa teším, lebo sme povolaní pre večnosť!