Spolu vkročia do skromného kostolíka, kde im zopár očí venuje nepatrnú pozornosť. Už si totiž zvykli. Už je to iné ako pred nejakým časom, keď do neho vstupovala s vždy obnoveným pocitom pokory, keď už pod tesným letným kabátikom márne skrývala rastúce bruško. Malý človiečik ešte stále skrytý v lone matky čoraz viac prenikal do povedomia okolitých ľudí.
V tom orgánová známa melódia svojou silou zakryje zvuk zvonov a do kostola vstupuje krásna mladá žena v bielom po boku mladého muža s ľahko zachmúrenou tvárou. Po ceste pred oltár sú všetky oči upreté na ňu. Aj malému dievčatku sa zapáčili nádherné šaty a od radosti na ňu skríkla. V tom momente sa stretli pohľady nevesty a mladej matky. V oboch mysliach sa v pamäti vynorili spomienky na ich detstvo a spoločné priateľstvo. Na časy, kedy boli pre nich dôležité skoky cez potôčiky, zapletanie púpav, nekonečné hry na skrývačky a rýchle preteky na bicykloch.
Po čase bicykle zhrdzaveli, púpavy odfúkol vánok a skoky cez potoky sa im zunovali. Namiesto nich spravili obe príliš rýchly a veľký skok do dospelosti.
Mladá mamička zrazu precitla zo spomienok a krásna nevesta už stála pred oltárom, kde odriekala vopred naučenú formulku. Keď v tom zaznela v kostole silná ozvena. Maličká nechtiac zvalila z bočného oltárika sošku malého anjela, ktorému sa na kamennej dlažbe rozbilo krídlo. A zrazu sa opäť všetky vyčítavé pohľady upli na mladú nepozornú matku. Tá rýchlo pribehla, pozbierala črepiny, chytila maličkú za ruku a rýchlym krokom utekala k dverám. Predsa si ešte stále nezvykla.
Sadli si na lavičku pred kostolíkom. Mamička sa so slzami v očiach ešte snažila vrátiť k modlitbe, no v tom už slávnostne vychádzal sprievod s novomanželmi. Ešte raz sa na krátko stretli pohľady mladých žien. Na jednej strane pohľad mnohých otázok, na druhej strane smutný a vyhýbavý. Ešte raz ich mysľami prebehli spomienky ako si tajne hovorili o svojich snoch ako povedia svoje „Áno“ láske. A predsa sa ani jeden podľa ich predstáv nesplnil. Tá, ktorá dnes stála pred oltárom už totiž v lásku prestala veriť dávnejšie.
Vtedy mamička podišla k ozdobenej bráne, odviazala poletujúci balónik, s úsmevom sa s ním zohla k svojej dcérke a darovala jej bozk na jej malilinké červené pery. Maličká smiešne zmraštila oči, utrela si ústočka do rukáva, jednou rúčkou chytila šnúrku balónika a druhú bezpečne vložila do dlane mamky.
To pravé „áno“ bolo totiž vyslovené v tichosti už pred nejakým časom. Vtedy odznelo „áno“ novému životu, „áno“ vyslovené síce v strachu, ale bolo to „áno“ láske.